Hore

Ako umelé hnojivá zmenili svet. Príbeh ich vynálezcu má odvrátenú stranu, rovnako ako oni

Začiatkom 19. storočia žilo na Zemi 1,6 miliárd obyvateľov a produkcia dostatku potravín na ich nasýtenie budila veľké obavy.  Stúpenci teórie Malthusa boli presvedčení, že hladomory budú častým javom (o populačnej bombe, ktorá nevybuchla si môžete prečítať v tomto článku). V súčasnosti nás je už takmer 8-miliárd, cena potravín je relatívne nízka a hladom trpí čoraz menší podiel obyvateľstva. Ak tomu neveríte, možno vás presvedčia tieto grafy. Ako sa ľudstvo dopracovalo k tomuto pokroku a čo premenilo poľnohospodárstvo na nepoznanie? V roku 1909 nemecký chemik Fritz Haber prvýkrát syntetizoval amoniak. Spolu s Carlom Boschom neskôr v laboratóriách chemickej spoločnosti BASF navrhol tzv. Haber-Boschov proces na syntézu amoniaku z vodíka a atmosférického dusíka za pomoci katalyzátora a za vysokého tlaku a teploty. V roku 1918 získal za tento objav Nobelovu cenu. Začali sa písať dejiny umelých hnojív, ktoré boli odpoveďou na nedostatok dusíku v poľnohospodárskej pôde.

Dovtedy sa na tento účel používal hnoj, alebo guáno, ktoré sa ťažilo na viacerých ostrovoch a prevážalo po celom svete. Ak by dnes mala pôda rovnakú úrodnosť, ako na začiatku 20. storočia bez pridávania umelých hnojív, na nasýtenie súčasného počtu obyvateľov by sme potrebovali štyrikrát viac poľnohospodárskej pôdy. Znamenalo by to masívne odlesňovanie, ničenie prírodných biotopov a stratu biodiverzity. Na druhú stranu majú však umelé hnojivá, samozrejme, aj negatívny vplyv na kvalitu pôdy, potravín a krajiny. Okrem toho ich výroba spotrebúva 3-percentá ročnej produkcie zemného plynu a tvorí 3-percentá z celkového objemu produkcie oxidu uhličitého.

Príbeh Fritza Habera je rozporuplný ešte viac, ako príbeh jeho vynálezu, ktorý zmenil produkciu potravín. Haber bol geniálny vedec, ako človek však morálne zlyhal. Dejiny si ho pamätajú najmä ako toho, kto vynašiel a vyvíjal chemické zbrane, ktoré boli použité Nemeckom v 1. svetovej vojne (napr. v bitke o Yper). Vôbec to neľutoval, naopak, ako hrdý patriot bol rád, že pomohol vlasti.  Použitie chemických zbraní obhajoval a námietky o ich nehumánnosti odbíjal s vysvetlením, že smrť je smrť a je jedno čím bola spôsobená.  Jeho manželka, chemička, aktivistka za práva žien a pacifistka Clara Immerwahr to niesla tak ťažko, až spáchala samovraždu. Iróniou dejín je, že ako Žid bol neskôr z Nemecka nútený odísť a veľká časť jeho rodiny  zomrela v plynových komorách nacistických koncentračných táborov.

Podporte nás

Podporte nás

V čase zatvorených škôl chceme pomôcť učiteľom, žiakom aj rodičom a preto je plný obsah Lepšej geografie pre všetkých zdarma. Znamená to pre nás výpadok príjmov, ktorý nás existenčne ohrozuje. Na tvorbe nových materiálov pre vás pracujeme denne. Ak sa vám zdá naša činnosť prospešná, prosíme, podporte nás ľubovoľným finančným príspevkom. Aj malá pomoc môže byť veľkou. Ďakujeme!

Chcem podporiť