Hore

Prečo by sme mali všetci tráviť viac času pozeraním do máp

Prečo by sme mali všetci tráviť viac času pozeraním do máp

Nezvyknem to robiť a na Lepšej geografii som doteraz spravil len jednu výnimku. Hovorím o prekladoch. Každý deň vychádza množstvo skvelých článkov, ktoré by si zaslúžili byť dostupné aj pre tých, ktorí cudzím jazykom nevládnu. Nemám na to však čas ani energiu. Okrem toho sa nádejám, že to podstatné si väčšina ľudí prečíta aj v origináli. Niekedy však treba spraviť výnimku. Po prečítaní článku Why we should all spend more time looking at maps od Bena Freelanda, som si povedal, že práve toto je ten prípad. Tne do živého, hovorí mi z duše a dokážem sa s nim plne stotožniť. Každý kto v detstve zažil fascináciu mapami, mi dá za pravdu. Nech sa páči, voľný a skrátený preklad nájdete pod ilustračnou fotografiou.

Prečo by sme mali všetci tráviť viac času pozeraním do máp

Neexistuje výhovorka na neschopnosť nájsť Stredoafrickú republiku na mape sveta.Vždy, keď sa stane nejaká katastrofa v jednom z miest západného sveta ako sú Paríž, Londýn či New York, sociálne médiá úplne šalejú. Mnohí vaši priatelia si do profilových fotografií pridávajú rámčeky s vlajkou postihnutej krajiny. Menšia skupina zas upozorňuje, že takéto udalosti uberajú pozornosť od minimálne rovnako tragických správ z iných častí sveta, ktoré ostávajú prehliadané. 

Ako človek, ktorý sa venuje vzdelávaniu – a niekto, kto vždy miloval mapy a geografiu – považujem obe spomínané skupiny ľudí za otravné. Nik si nezaslúži medailu len za súcit. A ani za to, že sa zaujíma o to, čo sa deje kdesi vo Východnom Timore alebo Rovníkovej Guinei. Na druhej strane, je vôbec nejaká výhovorka na neschopnosť nájsť takú Tanzániu na mape sveta? Najmä v dobe, keď sú informácie tak ľahko dostupné?

Inými slovami, dôraz na teroristické útoky v Paríži a nevšímanie si tých, ktoré sa odohrajú kdesi v Pešavare nie je rasistické. Je to len ignorancia. Ak sa chceme kamsi posunúť ako globálna spoločnosť, naozaj musíme poznať geografiu našej planéty oveľa lepšie.


Keď som mal asi osem rokov, otec mi daroval niečo, čo bolo pravdepodobne najlepším darčekom, aký som kedy dostal. Práve sme sa presťahovali do nového domu a ja som mal prvýkrát svoju vlastnú izbu. Môj otec sa rozhodol pokryť jednu zo stien gigantickou batymetrickou mapou sveta (zobrazuje povrch oceánov a morí). 

Ako dieťa so záujmom o geografiu, som bol nadšený. Mal som najkúlovejšiu tapetu na svete! Myslím, že otec si v tom čase naplno neuvedomil, čo pre mňa urobil. Ďalších desať rokov svojho života som strávil nekonečné hodiny čítaním, robením domácich úloh, telefonovaním a denným snením v izbe s gigantickou mapou. Som presvedčený, že to malo trvalý dopad na topografiu mojej mladej mysle. Nielen, že som takto získal hlbokú lásku k mapám a geografickým poznatkom, ktorými som neprestával udivovať svojich rovesníkov, ale zároveň sa trvalo zmenil môj pohľad na svet a politiku.

Väčšina ľudí žijúcich v Severnej Amerike má o južnej pologuli Zeme len hmlisté predstavy – je to kdesi tam, kde leží Austrália. V mojom prípade však bola južná pologuľa miestom, kde som večer zaspával a ráno sa zobúdzal. Mys dobrej nádeje bola nad čelom postele, nočná lampa pri východnom pobreží Madagaskaru. Strávil som nespočetné hodiny pozorovaním obrysov východného pobrežia Afriky. Názvy ako Mogadišo, Mombasa, Zanzibar a Maputo sa pre mňa stali rovnako známe a samozrejmé, ako mená hráčov základnej zostavy môjho obľúbeného športového tímu. Nad hlavou sa mi rozprestieral široký Indický oceán. Roztrúsené perly Srí Lanky, Maldív a Adamanských ostrovov boli väčšinou poslednými vecami, na ktoré som sa pozeral predtým, ako som v noci zhasol svetlo.

Stôl, na ktorom som si robil domáce úlohy bol umiestnený priamo pod východnou Áziou. Nedovolím si odhadnúť dôležitosť tohto faktu na môj neskorší akademický záujem o Japonsko, Čínu a juhovýchodnú Áziu, istý vplyv však nevylučujem.

Keď som mal desať, poznal som presnú polohu všetkých hlavných ostrovov Japonska a vedel naspäť geografiu Filipín a Indonézie. Jáva bola v mojej mysli reálnym miestom dávno predtým, ako sa jej názov stal synonymom pre kávu a keď som v správach počul informácie o páde Marcosovej diktatúry na Filipínach, vedel som presne, kde sa odohráva. Počas záhaľky pri domácich úlohách z matematiky som si predstavoval všetkých tých demonštrantov v Manile a v iných častiach krajiny, ktorá mi visela priamo nad hlavou.

A čo viac, keďže išlo o batymetrickú mapu, ktorá vyzerala, akoby vzal niekto vysávač a zo Zeme vysal všetku vodu z morí a oceánov, nadobudol som jasnú predstavu o topografii pevniny i morského dna. Keď sa v roku 1987 stratilo juhoafrické lietadlo v mori neďaleko Maurícia,  polohu nehody som poznal dokonale – bolo to kúsok od mojej nočnej lampy. Vedel som, aké náročné bude nájdenie trosiek lietadla v päťkilometrovej hĺbke hlbokomorskej plošiny. Alebo som vedel, že Island nie je len nejaký kus pevniny pohodený uprostred oceánu, ale veľký výrastok Stredoatlantického chrbátu, od ktorého sa Atlantik milimeter po milimetri rozpína. Teória platňovej tektoniky bola pre mnohých príliš abstraktná na pochopenie, mne sa zdala dokonale logickou.

Vďaka svojej mape som spoznal Zem bez politických hraníc. Boli na nej vyznačené mestá a názvy štátov, no neobsahovala hranice, ak nerátame tie prirodzené, ako sú rieky alebo hrebene hôr. Svet na mojej stene nezobrazoval výsledok historicko-politického vývoja, neboli na ňom názvy ako Blízky východ a pod. Bol rozdelený na prirodzené geografické celky ako sú tektonické dosky, nížiny, plošiny a povodia. Vo svojich snoch som si sám seba predstavoval ako kapitána starej lode, ktorá sa plaví z ostrova Sokotra na Madagaskar cestou k Mysu dobrej nádeje a ďalej do šírych vôd oceánu.

Dodnes som otcovi nesmierne vďačný. Tapetová mapa na stene mojej detskej izby mi pomohla spoznať svet. Naučila ma byť odolným voči ignorancii, stereotypom a predsudkom.

Ako vnímame svet

Reakcie svetových sociálnych sietí a médií na novembrové útoky v Paríži v roku 2015 poskytli fascinujúci pohľad na to, ako vnímame svet. V priebehu niekoľkých hodín po tejto tragédii mala polovica mojich priateľov na Facebooku doplnenú profilovú fotografiu o francúzsku trikolóru, alebo o iný prejav solidarity. Trvalo len približne deň, kým sa začali zobrazovať príspevky o tom, že masaker v Paríži bol len jeden z mnohých a objavili sa viacerí s hashtagmi ako #PrayforSyria či #PrayforBeirut.

Očakávalo sa, že každý prejaví svoj súcit s obeťami týchto nešťastí a občiansku angažovanosť cez malú zmenu obrázku. Opäť sa ukázala naša slepá škvrna. Sme citliví na jednorázové tragédie z vybraných častí sveta, dianie inde nás však necháva prevažne chladných. Deň po parížskom útoku prišlo v Stredoafrickej republike kvôli etnickému násiliu o život 22 ľudí. Žiadne #Prayforthe CAR hashtagy som si však nevšimol. Na titulných stranách novín sa neobjavili žiadne správy o ľuďoch utekajúcich pred hrozbou smrti, ktorí si postavili stany na pristávacej dráhe letiska v Bangui.

Pravdou je, že v súvislosti s vnímaním a prežívaním svetových udalostí sme všetci veľmi hierarchickí. Paríž je jedným z najdôležitejších hlavných miest Európy, ekonomické, politické a kultúrne centrum, ktoré sme mnohí osobne navštívili. A teraz si vezmime napríklad Bejrút. Väčšina svetovej verejnosti ani nevie, že existuje,  zvyšok z nás ho vníma ako mesto v nestabilnej časti sveta. Teroristický útok v mestách ako Bagdad či Damask je pre nás len hluk v pozadí. Niečo čo očakávame, niečo na čo sme si navykli. Niečo ako masakre, ktoré majú na svedomí drogové kartely v Mexiku a Strednej Amerike, ničivé tajfúny v juhovýchodnej Ázii, pád lietadla kdesi v Rusku, alebo čokoľvek nepodstatne šialené, čo vychádza z úst Donalda Trumpa.

Informácie o dianí v Bejrúte či Bagdade sa k nám aspoň dostanú. Nie na hlavných stranách novín, ale kdesi nám predsa len skrížia cestu. Niektoré kúty sveta sú pre nás (a naše médiá) však natoľko nepodstatné, že mnohí snáď ani nevedia, že existujú. Zoberme si napríklad už spomínanú Stredoafrickú republiku alebo Keňu. Len pár mesiacov pred parížskym útokom tam príslušníci teroristickej organizácie Al-Šabáb zabili 147 univerzitných študentov. Útok nemal ani zďaleka taký ohlas a mediálne pokrytie ako ten z Paríža (Poznámka prekladateľa: V anglicky hovoriacich krajinách bol pritom spomínaný útok určite väčšou témou ako na Slovensku). 

Čo s tým robiť? 

Myslím, že základným problémom je, že väčšina z nás je vo väčšej či menšej miere geograficky negramotná. Komik John Oliver opakovane troluje (robí si žarty) svojich divákov zámerným zamieňaním a komolením mien štátov na mapách, lebo vie, že väčšina z divákov by nedokázala lokalizovať napríklad Bolíviu na slepej mape ani keby od toho závisel ich život. Stále je mnoho ľudí, ktorých udalosti z Afriky, Blízkeho východu, či z iných častí ekonomicky menej vyspelého sveta nezaujímajú a sú im ukradnuté, lebo sú rasisti alebo ignoranti. Väčšine ľudí je to však jedno najmä preto, že svet príliš nepoznajú a nemajú potrebné geografické znalosti.

Ak žijete v Bejrúte, Mogadiši či v Bangui, strávite oveľa viac času myslením na Paríž, ako ho strávi priemerný Parížan myšlienkami na vaše bydlisko. Ak už zo žiadneho iného dôvodu, tak aj preto, že vo svete je príliš málo informácií a zmienok o ich existencii (s výnimkou, keď tam dôjde k tragédii veľkých rozmerov). Koľko fotografií, obrázkov, suvenírov a pod. zobrazujúcich Paríž ste už videli? A čo sa vám predstaví pri bejrútskom Place de Martyrs alebo pri Almnara Tower v Mogadiši? Koľkí z nás vôbec rozpoznajú významné pamiatky či stavby z väčšiny krajín sveta? Pravdepodobne nás veľa nebude. Koľkí z vás poznali názov hlavného mesta Stredoafrickej republiky predtým, ako začali čítať tento článok? Ak áno, možno patríte medzi úzku skupinu ľudí, ktorí a) pochádzajú z daného regiónu, b) sú odborníci na Afriku, c) sú zúfalí nadšenci geografie ako ja.

Čo by som odporučil, aby sa naše vnímanie sveta zmenilo? Zabudnite na chvíľu na sociálne siete, cestujte, siahnite po glóbuse, atlasoch alebo sa hrajte s Google Maps. Strávte kvalitný a zmysluplný čas s našou planétou. Začnite možno s batymetrickou mapou, na ktorej nie sú žiadne politické hranice a získajte cit pre priestor a zložky fyzickej krajiny, ktorá formovala náš ľudský druh. Potom k tomu pridajte súčasné hranice. To vám dá predstavu o tom, ako svojvoľné a nelogické sú mnohé z nich. Najmä v Afrike alebo na Blízkom východe, kde rovné čiary kopírujú rovnobežky či poludníky, ako stále prítomný pozostatok koloniálnej histórie. 

V Somálsku (mogadishuimages.tumblr.com/)

Vyskúšať môžete aj niektoré z mnohých geografických kvízov a mapových hier, ktoré nájdete na internete (napr. tu, alebo môžete aj takto). Pokúste sa zapamätať si polohu všetkých štátov Indie či Brazílie, vyskúšajte sa z republík, krajov, oblastí a autonómnych oblastí Ruskej federácie a zistite, ako vám to ide. Osobne som vytriezvel, že napriek môjmu štúdiu čínskych dejín na univerzite a času strávenom v Ázii, som bol schopný na mape identifikovať len niečo viac ako 20 percent čínskych provincií. Tibet a Vnútorné Mongolsko asi zvládnete, čo však zvyšok (Poznámka prekladateľa: Náhoda chcela, že len nedávno sme mali podobný výber mapových hier v článku na Lepšej geografii)? Vážne, berte sa ako žiaka základnej školy a skutočne sa učte o Zemi. Je to zábava, ktorá z vás spraví vnímavejších ľudí. 

Často som si myslel, že je škoda, keď dospelí nemajú možnosť vrátiť sa na chvíľu opäť do školy a oprášiť svoje základné vedomosti, ktoré mnohí plne neabsorbovali ani počas povinnej školskej dochádzky. Osobne by som si prial, aby som mohol ešte raz absolvovať stredoškolskú matematiku. Ako dieťa som mal voči nej odpor a bol som presvedčený, že na to jednoducho nemám. Ako dospelý si uvedomujem, že mám medzery v matematických schopnostiach. Mnohých z nás môže podobné uvedomenie si dier vo vedomostiach z geografie či dejepisu motivovať k tomu, aby sme ich zaplnili. Možností ako to urobiť je mnoho. Uvedomujem si, že moja súčasná hĺbka uvedomenia si globálneho prepojenia je možno len dielom náhody, ktorá sa mi stala v detstve. 

Na záver k vám mám prosbu. Neodsudzujme ľudí z nedostatku ich uvedomenia si udalostí v krajinách mimo hlavné zorné pole médií. Možno len nevedia, že existujú, nemajú to odkiaľ vedieť, nik ich to nenaučil. Odporučte im mapy a atlasy, otvorte pre nich svet geografie. Myslite na východné pobrežie Afriky so zapadajúcim slnkom na mozambickej pláži, kde sa nič zlé a tragické nedeje.

Ak chcete lepšie porozumieť tragédiám, ktoré sa odohrávajú kdekoľvek na svete, na začiatok si dané miesto predstavte v stave mieru. V jeho bežnom dni, v ktorom žijú ľudia svoje každodenné životy. Ktorí majú rovnaké túžby ako ja a vy, ktorí chodia do práce a vo voľnom čase sa zabávajú s priateľmi. Pri predstave Paríža s tým nemáme problém, vybavia sa nám piesne Edith Piaf alebo filmy ako Amélia z Montmartru. Je skutočne tak ťažké predstaviť si ľudí v Bejrúte alebo Mogadiši ako ráno vstávajú, pijú kávu a jedia raňajky, čakajú v zápche… a to všetko bez bômb, útokov či iných tragédií, na pozadí ktorých sa ich život (v našich predstavách) odohráva? Slovami Johna Lennona, je to jednoduché, keď to skúsite.

Čo je Lepšia geografia?

Čo je Lepšia geografia?

Kto sme a čo robíme? Prečítajte si o nás viac.

O Lepšej geografii